Sakura Hiden 2.

Keď došli do Piesočnej, Sasuke bol tam - čakal pri vstupe do dediny, so šatkou okolo hlavy a v plášti, čakajúc na ňu.

Náhody sa stávajú, ako vidím.

Alebo to nebola len náhoda, ale Sakurine city, ktoré ho vždy volali naspäť.

"Sasuke!"


Sakura bežala k nemu, na okamih mala zvláštný pocit, že Ino nie je s ňou, ale jej radosť bola taká veľká, že na ňu úplne zabudla.

"Ako si sa mala?" spýtal sa.

"Veľmi dobre! Ako sa cítiš? Je tvoja ruka v poriadku?"

"Nemáš sa čoho báť. Zvykám si na ňu. Pracuje celkom fajn." Sasuke zdvihol jeho prostetickú ľavú ruku, ktorú mu urobila s Hashiramových buniek.

"Prosím, povedz mi, ak ťa bude bolieť, alebo niečo. Pozriem sa na ňu."

"Áno, ďakujem," povedal, zdvihol jeho pravú ruku a ťapol ju do čela. Samotné gesto ju urobilo šťastnou, skoro už nedýchala. Ale stále sa pýtala, kde je Ino. Konieckoncov, Sasuke je tu s nimi.

"Ako vidím, stále pracuješ veľmi usilovne, a veľa, že, Sakura? Práca s toľkými deťmi a s nemocnicou."

"Som prekvapená, že o tom vieš, Sasuke."

"Heh, áno, ehm..., boli sme predsa z tej istej triedy. Bol som zvedavý, čo si robila celú tú dobu, tak som sa informoval, keď som bol preč z dediny. Pravdupovediac,"zastavil sa na chvíľu, "nebol som zvedavý iba z toho dôvodu, že sme z tej istej triedy. Mal som iný dôvod."

"Čo?"

Pozrel sa na ňu. Ich oči sa stretli a nepustil z nej oči, neprerušili kontakt.

"Sakura." povedal Sasuke.

Bola nezvyčajne pokojná.

Nie som už dieťa. Už tak nevystrájam ako predtým. Čakala som na tento moment až príliš dlho.

Zrazu ucítila na líci vietor. Zvláštné. Vôkol nej nebol žiadný náznak vetra. Ak by bol, tak by sa piesok okolo nich pohol, ale nepohol sa. I cez to Sakura cítila malý prievan.

Onedlho pochopila.




Sakurino myšlienky sa pomaly asimilovali do reality, snažili sa prebudiť zo sna.

Stretnutie zoči-voči so Sasukem pred vchodom Piesočnej bol len sen. Reálna Sakura spala v lese, medzi drevom, ešte stále cestujúc do Suny.

Vietor, ktorý sa mierne dotýkal jej líc, ju prebudil.

Pocit medzi realitou a snom, Sakura začala panikáriť.

Nechcem sa zobudiť! Chcem tu zostať s ním. Chcem počuť, čo povie...Sasuke.

Sakura otvorila oči.

Bolo večer. Bola v lese. Vďaka mesačnému svitu, nebola úplna tma. Ino spala neďaleko.

Dnes bol tretí deň cestovania odkedy odišli z Konohy. Bolo to už neďaleko PIesočnej, ak sa dostanú z tohto lesa. Keď zašlo slnko, rozhodli sa, sa tu utáboriť, aby sa toľko nenámahali. Spravili si jednodchú večeru a išli rovno spať, aby nabrali sily.

Nikto nemusel stáť na stráži, nebola to už zóna nepriateľa, nevládla žiadná vojna, ale pre istotu zabezpečili územie, kde sa utáborili, pascami. To spravili stále počas tíchto dní. Našťastia sa pasce nikdy nespustili.

V jej mysli sa teaz premietal sen.

Fakt, že sa v ňom stretla so Sasukem, ju rozveselil ale aj zároveň zarmútil. Smútok bol väčší, cítil jeho neprítomnosť viac, keď sa zobudila.

Bol tak prirodzený.

"Sen ako tento,"pomyslela si,"Asi len máličko panikárim."

Keď cestovali, Ino jej povedala o Shikamarovi a Temari, a o Choji a Karui. A o samej sebe so Saiom.

Všetci sa dávajú dokopy a všetci zažívajú lásku okolo nej.

Sakura vedela, že konieckoncov si všetci niekoho nájdu. Nájsť lásku nebola len hra, kto ju vyhraje ten ju má.

Ale i cez to, v jej srdci cítila frustráciu a paniku.

Dúfam, že ten sen bude skutočnosť. Ten sen sa stane skutočnosťou! Sasuke tam bude na nás zajtra čakať alebo niečo.

"Alebo nie." povedala hlasno a sama sa zasmiala. Jeho oči uprela na nočnú oblohu.


Na ďalší deň, Sakura a Ino došli do Piesočnej práve načas. Pred bránou ich už čakal tím medikov, ktorý ich privítali.

"Musíte byť unavené," začal najstarší z nich, s úžasnou bradou, "keď si odpočiniete, radi by sme počuli, čo nám chcete zdielať, ak sa neurazíte."

"To by bolo fajn. Tešíme sa na to." odpovedala Sakura.

Odprevadili ich rovno do Nemocnice. Keď si trošku odpočinuli, odprevadili ich do veľkej miestnosti. Po nejakom čase do miestnoti pomaly prichádzali významní členovia nemocnice. Posadili sa a Sakura začala vysvetlovať význam založenia Detstkej terapie. Sakura nebola zvyknutá na také veľké obecenstvo, ale mala Ino, ktorú ju vždy dopĺňala s niečím, ktorá ona sama zabudla zmieniť.

Keď skončila, bolo na rade, aby dostávala otázky, ktoré ich mali. Na zmenu názorov a možno nových nápadov. Pretože Peisočná a Konoha mali úplne iný systém, Piesočná nemohla akceptovať niektoré metódy, ktoré používala Konoha, kvôli tradíciam a zvykom, a politického režimu, avšak, niektorí zo starších sa spoločne zhodli, že by novej metóde dala šancu a mali by skúsiť to, čo Konoha.

Toto všetko, prednáška spoločne s otázkami trvala dve hodiny.

Keď členovia odišli, prišiel za nimi ten istý starý muž a spýtal sa:

"Viem, že ste asi unavené po ceste, ale mohol by som vás poprosiť navštíviť lorda Kazekageho? Povedal, že by sa rád s vami stretol a porozprával. Lady Temari je tiež s ním."

"Áno, samozrejme."

"Koniec koncov, celú cestu do Piesočnej a nenavšíviť ich?" rozosmiala sa Ino.

"Tak potom, následujte ma, prosím." starý muž sa otočil a pomaly odchádzal. Jeho mimika bola vážna a to si Sakura hneď všimla, že niečo s tým mužnom nesedí.

Opustili nemocnicu a smerovali rovno do Kazegakeovej kancelárie cez stred Piesočnej, dokým neprišli k budovy s charakteristickým dizajnom a veľkým nádpisom "vietor" uprostred.

Sakura a Ino sa ocitili pred Gaarou, ktorý sedel za veľkým stolom, v jeho kancelárií bola taktiež Temari, vedľa neho.

"Priniesol Vám Konoha ninjov." povedal starý muž, Gaara prikývol, starý muž sa mierne poklonil a odišiel z miestnosti.

"Sakura, Ino, som rád, že ste prišli." ozval sa Gaara.

"Gaara, Temari! Ako sa vám darí?" spýtala sa Sakura.

"Veľmi dobre." Gaara odvetil.

Temari len prikývla: "Dobre."

Obaja vyzerali smutno. Gaara zvyčajne mal svoju tvár bez mimiky, ale dnes jeho tvár trochu zdobila smútok.

"Ehm...čo sa stalo?" spýtala sa Ino.

Gaara sa pozrel na Temari, vymenili si pohľady, a otočil sa k dievčatám.

"Uchiha Sasuke bol v Piesočnej."