the Darkness of the Night - chapter 1.

artist

Chapter 1

Štúdium som dokončila. Strednú školu umeleckú v Japonsku. Moji rodičia však na to, aby ma dostali na univerzitu v Japonsku, neboli v takej peňažnej stabilite ako predtým. Nie sme chudobní, sme taká priemerná rodinka s priemerným platom. Ja síce nikde nepracujem, ale môj otec sa jedného dňa rozhodol ma poslať do Švédska, kde prebývajú moji príbuzní.

Tam ma mali, zatiaľ, nechať, aby si oni vybavili všetky veci v Japonsku. Vôbec sa mi nechcelo veriť, že musím odísť práve na prahu Vianoc.

Bola prvá adventná nedeľa, kedy ma vzali na letisko a so slzami v očiach sa so mnou lúčili. Som síce už plnoletá, mám 19 rokov, ale i tak som mala nepatrný strach.. predsa len je to nová krajina s neznámymi ľudmi !

A práve Švédsko ! Býva tam moja babka a dedko z otcovej strany. Tích som nikdy nevidela, aspoň sa s nimi zoznámim.

Po prehliadke som nastúpila na lietadlo, ktoré ma malo odviesť rovno do hlavného mesta Švédska - Štokholm.

Cesta mi trvala pomerne dlho. 6 hodín len kvôli počasiu ! A to som ešte neskončila ! Moji starí rodičia vraj žijú v malom mestečku ďaleko od Štokholmu ! Takže ja asi vôbec nebudem chodiť do školy, ako to tak vidím, keďže univerzita je priamo v hlavnom meste, to ako sa mám dostať cez celú tú krajinu ?!

Keď som dorazila do Švédska, počasie sa začalo vyjasňovať, slnko začalo stúpať hore a videla som cez okienko, pri ktorom som sedela, oblohu, oblaky. Boli také krásne ! To modré, nepoškvrnené modré nebo, pod ktorým boli oblaky plávajúce a vôbec nevnímajúc, že okolo nich, tak obrovských oblakov práve plachtí lietadlo, ktoré bolo pripravené ísť dole z tejto nádhery ! Mobil som mala vypnutý z dôvodu, že by sa mohlo niečo pokaziť vo satelitnom vysielaní či čo. Pozrela som sa na hodinky na svojom zápästí, odbilo presných 6 hodín ráno. Nom...tieto hodinky mám najradšej. S čiernou kožou a červenou ručičkou. Celé jeho pozadie bolo čierne s bielymi číslami. Milujem ich naozaj. Nom späť k deju.

Už sa približujeme k letisku a nesmierne som nadšená, že konečne pocítim čistý vzduch. Niežeby v Japonsku nebol, ale tak... Je to absolútny rozdiel medzi švédskym vzduchom a japonským ! Keď výjdem z lietadla, oblečiem sa a nesmelo čakám pred vchodom. Keď zbadám známe ružové vlasy a vidím ako na mňa kýjavú dvaja ľudia a pomaličkým krokom ku mne prišli, jasala som. Oboch som objala a predstavila som sa, síce som nemusela.

" Zlatko, my vieme, kto si. Som veľmi rada, že si k nám prišla. Ani si asi už nepamätáš, že si tu bola, ale ako maličké dievčatko, však ? "

Pokrútila som hlavou, vôbec som to nevedela, ale príliš som to neriešila, veď predo mnou stoja moji starkí ! Starý otec, vysoký muž s postaršou tvárou, čiernými vlasmi, ale už na bokoch bolo vidieť, že už pomaly svoje šediny neschová, zelené oči mu priam sršali múdrosťou a radosťou, že ma vidí, mi pomohol s batožinou.

Narozdiel od mojej babky bol o hlavu vyšší. Moja babka bola taká vysoká ako ja. Mala ružové vlasy s jemnými bielymi prameňmi vlasov uchytené v drdole. Jej šaty pokrýval kabát, ktorý bol čierny. Na jej vek sa mi zdala až veľmi krásna. Nebol vôbec tučná, ani chudá. Tak akurát.

Poponáhla ma a nastúpili sme do taxíka, ktorý nás doviedol až na železničnú stanicu. A je to tu. Myslela som si, že to bude len kúsok, ale my sme išli vlakom asi tak 3 hodiny alebo viac. Nevnímala som síce čas, ale to, že slnko už bolo nad nami je už čo povedať.

Vystúpili sme na nástupišti, ktoré bolo také opustené ako v hororových filmoch. Začala som mať pocit, že tu vôbec nepatrím. Celú cestu som sledovala krajinu, samozrejme, som sa aj rozprávala s babkou a dedkom, ale niekedy ma nechali tak. Predsa len, jazyky si musia niekedy odpočinúť. Keď som sledovala tú krajinu, uvedomila som si, že tu nadobudnem takú inšpiráciu ako nikdy. Tie vysoké stromy, ktoré sa zhušťovali a prepletali, vytvárali takú zvláštnu atmosféru.

Keď sme len prešli stanicu, tak na nás čakalo koč ! Chápete tomu, koč s koňmi ! Je to možné ? Ako v rozprávke. Zaradovala som sa a hneď som nastúpila. Mám pocit, že mi tu bude veľmi dobre. Usadila som sa pohodlne, babka cezo mňa dala deku, aby mi nebolo zima a dala súhlas kočiarovi, aby nás odviezol " domov. "

Celú cestu som neprehovorila. Vôbec. Bolo také šero. Hmla sa tiahla ale len tesne nad zemou, takže nemali sme s ňou problémy. Zistila som, že toto mestečko sa volá Forest Hill. Veľmi pekne meno, len kvôli tomu názvo " forest " čo znamená 

" les " ma nadchlo. V Japonsku sa vyskytovali v názve iba také zložité názvy, ktoré som niekedy naozaj nechápala, ako môže niekto také vymyslieť !

Pousmiala som sa a sledovala som stromy, ktoré boli tak vysoké a mohutné, že som začala cítiť naozaj ako v rozprávke !

Nevnímajúc to, že na mňa môj starý dedo rozpráva niečo, som stále sledovala tie stromy. Neviem ako, ale zbadala som v nich červenú kravatu !

Červená kravata bola povesená na jeden konár, ale dosť vysoko ! Ako sa tam mohla dostať?!

"Dedo ! Práve som videla nejakú červenú kravatu vysiacú na konári ! Ako je to možné ? Bola vysoko až tak 3-4 metre ! "

Dedo celý zbledol, a babka ? Tá nebola na tom nejako najlepšie ! Začali sa obaja nervózne smiať a povedali, že to boli nejaké zlé deti, ktoré sa asi nahnevali na svojho otca a povesili mu obľúbenú kravatu práve na ten konár. Hovorili, že tieto deti sú dosť nezbedné.

Aha ... Nič viac som nepovedala, táto teórie mi síce nedala zmysel, ale to nevadí. Keď to tak je už. Ale ako.. je pravdou, že nebola ani tak poriadne vidieť. Pousmiala som sa nad svojou hlúposťou. Veď predsa to nemusela byť kravata ! Mohlo to byť niečo iné. Možno nejaká látka, ktorú vzal prudký zimný vietor a pozabudol ju tu.

Moje myšlienky sa k červenej látke ani nevracali. Keď koč zastavil pred veľmi krásnym domčekom, zajasala som. Taký pekný domček som nevidela ! Švédsko je naozaj krásné a hlavne jeho architektúra ! A tá príroda. Myslím, že moji rodičia spravili veľmi dobre, že ma sem poslali.

"Sakura ! Tvoja izba je hore v podkroví, poď sa na ňu pozrieť ! Vyrobili sme ju pre teba. " Tak toto je naozaj sen ! Rýchlo som sa vyzula, vôbec som nemala čas sa porozhliadnúť po celom dome, ten ma teraz nezaujímal ! Potom mám predsa čas si ho pozrieť. Obula som si hrubé ponožky s motívom jeleňa a sobov, prostě také vianočné, a rýchlo som sa dostala cez schody do podkrovia. Nechápem, prečo sa to volá podkrovie, keďže je to hore podstrechou. Možno preto, ale to neriešme.

Keď som do nej vstúpila, tak sánka mi spadla dole. Posteľ, ktorú som si vždy priala mať, je postavená k oknu vodorovne. Na parapete je sedačka, ktorá je zaplavená vankúšmi všetkých farieb. Po mojej ľavici je na stene pripevnené zrkadlo a pred ním stolička v starodávnom štýlu. Po mojej pravici je maličký, biely šatník, tiež tak podobný ako stolička. Izba pozostávala ešte z malého šatníka a malého nočného stolíka, kde bola postavená lampa vedľa postele.Nádhera !

Biela s ružovo-zelenou farbou. Tak by som to mohla charakterizovať zafarbenie izby. Keď som zatiaĺ obdivovala izbu, dedo prišiel a nechal mi tu batožinu. S iskričkami v očiach som podišla k nemu a tuho ho objala. Potom som ho nechala len tak stáť a išla som si z kufra vybalivať veci.

Prvý deň vo Švédsku prebehol veľmi krásne. Zoznámila som sa viac s mojou novou rodinou, susedmi, ale iba niektorými, pretože nejako záhadne nevychádzali von. Asi kvôli mrazu, ktorý panuje vonku. I napriek tomu, že je vonku zima, som sa rozhodla, že si dám dnes prechádzku s babkou, ktorá išla do mestečkového obchodíku niečo nakúpiť.

Dala som si na seba červený kabátik so striebornými gombíkmi. Pod kabátomsom si dala hrubé pančuchy, bielu košelu a pod košelu som si dala teplé tričko, aby som nezamrzla a čierne čižmy. Vlasy som si nechala tak a na hlavu som si dala bielu čiapku, na krk biely šál a rukavice tieź takej istej farby. Moja izba už bola oficiálne moja, keďže som sa tak rýchlo v nej odomacnila.

Na hlavnom námestičku sa začali zhromažďovať ľudia. Môj koncept, že tu nikto nežije sa rýchlo vytratil. Mladí ľudia, rodiny a starí ľudia. Lenže, nevidela som tu deti. Áno, maličké deti, ktoré sa hrajú a robia všade trampoty. Trochu divné, ale uvidíme postupom času. Na námestí boli teraz vianočné trhy, chcela som práve niečo kúpiť, ale veľmi som si to rýchlo rozmyslela, keďže neviem ani cengnúť niečo po švédsky ! Asi by som sa mala naučiť švédsky, keďže ani moji starí rodičia poriadne nevedia po japosnky ! Ach jo. Už to vidím na ďalšie štúdium.

Po našom nákupe sme pomalým krokom išli domov. Naozaj veľmi pomalým, pretože babka sa furt vykecávala so susedmi a stále ma predstavila niekomu inému. V celku otrava, ale potom, čo mi predstavila i mladých ľudí a hlavne chlapcov.. áno .. určite si o mne myslíte, že som úplne nemožná, keď mi babka urobí zoznamku. Omg, to hrozne znie !

Ale čo sa dá robiť, keď neviem jazyk !

Pomaly sa stmievalo a všetci sa už začali zbierať domov. Zvláštné. Ani v Japonsku tak skoro - o 18:00 hod. - nechodievali domov a hlavne nie v zime. Všetci sme sa zabávali a vôbec nerozmýšlali nad tým, že je neskoro a hlavne tma ! Ale čo sa dá robiť.

Zavreli sme za sebou dvere a išli do kuchne. Spravili sme spoločne večeru, dedo prišiel včas. Doniesol i drevo, ktoré rozvoňiaval po celom dome.

Ó áno, ešte popis domčeka. Vchod bol obyčajný, maličký s tmavo-zeleným kobercom. S dreveným šatníkom pozdĺž steny.

Potom chodba, ktorá je spojená s vchodom. Takže pokračuje tam ten tmavo-zelený koberec. Vľavo je obrovská kuchyňa, ktorú mám veľmi rada. Je taká útulna a je tam obrovské okno so závesmi, ktorý ma výhľad na záhradu a na les.

Vpravo je obývačka s veľkým kozubom uprostred. Nie je príliš veľká, je akurát. Vedľa kozubu sú dve kreslá pokryté dekami. Také útulne to tu je. Strašne sa mi tu páči.

Po uvarení večeri a posedení v obývačke, sme sa okolo tej 22 hod. pobrali všetci spať. Keďže mne sa ešte nechcelo ísť spať, tak som síce išla do svojej izby, kde bolo krásne teplúčko. Áno, v izbe bol ešte kozub, v ktorom svietil oheň. Ten šlahal svojimi tieňami všade okolo, ale mne to vôbec neprišlo strašidelné. Hlavne také upokojúce. Na stene stále ukazovali 22 hodín.

Zapálila som si sviečku, zobrala deku, ktorá bola položená na posteli a chystala sa uvelebiť na parapete. Prezliekla som sa, dala som si dlhú, voľnú, bielu košelu s rukávmi. Na rukávoch mali čipky s elastickým pásom. Na krku tiež golierik z čipiek. Z vlasov som si spravila vrkoč nabok a na nohy som si navliekla opäť tie hrubé ponožky.

Vzala som sviečku a dala som ju na parapet. Cez okno mi svietil krásny mesiac, ktorý sa týčil nad obrovskými ihličnatými stromami. 

Z oblohy začali padať vločky, tak jemne, že čítanie knižky som hneď odložila. Zababušila som sa do deky a pozorovala som vločky, ktoré padali na pole, na stromy.

Boli také obrovské ! Vôbec ich žiaden vzduch, výchrica, i čokoľvek iné, nerušilo. Len mňa vyrošilo pípnutie v mobile, ktorý ukazoval, že som dostala sms-ku. Otvorila som ju a prečítala. Bola od mojich rodičov. Písali mi, že ako sa mám, ako tam je a pod.

Samozrejme som okamžite odpísala, aby o mňa nemali strach. Možno tu mám signál, ale to pochybujem, takže asi im budem posielať listy. Ale za pokus to stojí. Síce mám len 2 paličky signálu, nevadí. Keď som poslala sms-ku , pohliadla som na pole. Zatvorila mobil, odložila a stále pozerala.

Na hodinách odbilo presných 00:00. Vôbec som netušila, že je toľko hodín. To bude asi tým posunom hodín. Nemôžem tak rýchlo zaspať. Stále snežilo.

Prizerajúc stále na pole a na okraj lesa som zbadala človeka. Človeka oblečeného v čiernom obleku a s červenou kravatou. Počkať, červenou kravatou ? Veď tú som predsa videla zavesenú o ten konár !

Lenže, ten človek, keď som sa viac do tej postavy pozrela, tak nemerala ako my, max.180cm, ale max. 4 metre ! OMG ! To čo je za stvorenie ? Asi mám halucinácie, alebo čo !

Začala som sa potiť, zabalila som sa viac do deky, síce som horela a môj zrak stále sledoval tú obludu ! Zhasla som rýchlo sviečku a nechala, nech mi svieti do izby mesiac. Schovala som sa za záves a čakala, čo sa bude diať. Mysliac si, že odíde, alebo rozplynie... stále dúfajúc v to, som sa na to pozerala.

Vykročil z lesa a vtedy som ho videla v plnej kráse. Vysoký muž v obleku, červenou kravatou a s bielou tvárou, na ktorej som nevidela nič ! Absolútne nič ! Bola prázdna ! Jeho ruky sa tiahli až po jeho kolená ! Dych sa mi zatajil, keď zrazu na mňa otočil svoju beztvárnu hlavu. Zakryla som si ústa oboma rukami, aby som aku tak utíšila môj počuteľný dych. Síce bol odo mňa vzdialený asi tak 5 metrov, ale i tak ! Jeho postava bola skoro vyroká ako najbližší strom pri ktorom stál ! Môj bože ...

Potom ale hlavu otočila opäť naspäť k druhej strane pola a pokračoval vo svojej ceste. Keď sa otočil, tak som zbadala na jeho chrbte hrču. Veľkú hrču ! Čo pod tým sakom vôbec skrýva ?! Otočím sa a pozriem sa na hodinky, lenže to bola chyba !!

Keď sa pozriem opäť k oknu, tak jeho rysy na tvári priam vidím tak presne, ako keď vidíte niečo úplne zblízka. Stál pred mojim oknom a ja som od úžasu nevedela odtrhnúť od neho oči. Nemal na tvári nič, bol biely ako stena. Je zvláštne to, že jeho dych sa na okno zarosylo. Zakrývala som si rukami ústa a začala som potichu plakať. To nie je možné, aby sa mi toto stálo 1. deň vo Švédsku ! Bojím sa ho, ale nevykrikujem, nič... nerobím, len stále naňho pozerám a on .. možno... sa tiež na mňa pozerá. Alebo skôr vníma to, že som tam.

Stál ešte chvíľu a potom sa pomaly otáčal o odchodu. Bol vysoký presne ako náš dom. Počula som ako náš pes šteká naňho ale on, či tá vec, ho vôbec nevnímala. Čo to je ? Čo je zač ? Nič mi nespravil ! Ako to ?!

Prekročil náš plot a pomalým krokom odchádzal. Nemohla som z neho odtrhnúť oči. Bola som ním zhypnotizovaná. Taký muž, či vec, môže existovať ? Ako .. príjima potravu, ako vie, že tam je zem, či les ? Veď to nemám oči, nemá uši .. nič !

Desí ma to... Pomaly sa mi derú potlačené slzy navonok a tú radosť, že som tu, vyprchla. Úplne. Akoby ma niečo pohltilo. Smútok a chlad, ktorý som už dávne veky, necítila.